Ak som sa niečoho celý svoj život priam smrteľne bála, tak to bol práve oheň. Oheň bol pre mňa niečo nenormálne desivé a práve preto som sa snažila ani nikde, kde sa mohol oheň vyskytovať, nezdržiavať. Asi nemusím dva razy opisovať, že to bolo ťažké dospievanie, keďže všetci chodili opekať a stanovať, no ja som zostávala doma. Nemohla som si pomôcť. V hlave som už mala naozaj katastrofické scenáre. Týkali sa rôznych vecí.
- Zhorím.
- Udusím sa.
- Nikto ma nenájde.
Proste som mala v hlave iba toto a moja fantázia pracovala skutočne na plné obrátky. Nedalo sa tomu nijako zabrániť. Asi aj preto som tak dlho zostala doma. Mala som pocit, že ma moji rodičia vždy ochránia. Keď som si našla priateľa, musel sa jednoducho zmieriť s tým, že mňa na žiadne opekačky nedostane. No napriek tomu som sa po čase rozhodla, že sa presťahujem ku nemu. Mala som však niekoľko podmienok, ktoré proste musel splniť a jednou z nich boli protipoziarne dvere. Ja viem, že si o mne možno množstvo ľudí myslí, že mi z toho zašibalo a asi majú aj pravdu. No čo som mala robiť? Naozaj som sa bála a vedela som, že inak to proste nepôjde.
Môj priateľ ma našťastie tak veľmi miloval, že sa nad týmto len zasmial a kúpil ich. Myslím si, že vtedy som pochopila, že tento muž ma naozaj veľmi miluje. Bolo to pre mňa niečo neuveriteľne krásne, pretože človek má často pocit, že nikam nepatrí iba pre to, že ho za to odsudzujú ľudia. Že ľudia proste nechcú, aby s nimi bol, lebo majú zvláštne fóbie alebo sa jednoducho niečoho boja. No napriek tomu si myslím, že to zvládnem. S jeho pomocou zvládnem aj môj strach z ohňa. A možno jedného dňa pôjdem aj opekať. Ktovie a možno si aj doma zapálim nejakú sviečku. Verím, že sa mi to nakoniec podarí. Nič nie je nemožné a teraz to už viem. Teším sa, ako s tým začnem bojovať. Podarí sa mi to.
